Výroba a vypustenie
Každý satelit spoločnosti ASTRA váži až päť ton a jeho výroba trvá približne tri roky. Počas výrobného procesu prebieha dôkladné testovanie, aby bola zaistená perfektná funkcia satelitu po jeho vypustení do vesmíru.
Výrobcovia satelitov
Satelity ASTRA dosiaľ dodávali títo traja výrobcovia:
- Spoločnosť Boeing Satellite Systems (predtým Hughes Space and Communications) vyrobila satelity ASTRA 1C–1H, ASTRA 2A, ASTRA 2C–2D a ASTRA 3A
- Spoločnosť EADS Astrium (predtým Matra Marconi Space) vyrobila satelit ASTRA 2B a v súčasnosti pracuje na výrobe satelitov ASTRA 1M a ASTRA 3B
- Spoločnosť Lockheed Martin vyrobila satelit ASTRA 1B a ASTRA 1KR a v súčasnosti pracuje na výrobe satelitu ASTRA 1L
Spoločnosti dopravujúce satelity na obežnú dráhu
Satelity ASTRA dopravili do vesmíru dve spoločnosti:
Arianespace je európske konzorcium. Využíva rakety Ariane, ktoré štartujú z európskeho vesmírneho strediska (European Space Centre) v Kourou vo Francúzskej Guyane. Satelity ASTRA 1A až 1E a ASTRA 3A boli vypustené pomocou rakety Ariane 4; satelity ASTRA 2B a 2D boli vypustené pomocou rakety Ariane 5.
ILS je americký spoločný podnik vlastnený spoločnosťami Lockheed Martin, Khrunichev Enterprises a RSC Energia. ILS využíva ruskú raketu Proton, ktorú vyrába moskovská firma Khrunichev Enterprises. Verzia rakety používaná na dopravu satelitov ASTRA sa nazýva Proton D1e s hornou časťou Block DM vyrobenou moskovskou spoločnosťou RSC Energia. Raketa Proton štartuje z kozmodrómu Bajkonur v Kazachstane.
V apríli roku 1996 bol vypustený prvý komerčný západný satelit ASTRA 1F na rakete Proton. Po ňom nasledovali satelity ASTRA 1G, 2A, 1H a 2C.
Rakety Ariane a Proton sú dostatočne výkonné, aby mohli umiestniť na obežnú dráhu náklad s hmotnosťou až päť ton.
Vypustenie
Po dokončení je novo vyrobený satelit dopravený na miesto štartu na záverečné testovanie a naplnenie palivom. Potom sa pripevní k nosnej rakete. Vypustenie satelitu je zložitá operácia, ktorá prebieha v niekoľkých fázach, ktoré sa odlišujú podľa používaného systému.
Raketa Ariane vypúšťa satelity na dočasnú eliptickú prevodnú obežnú dráhu, obvykle 200 km (v prípade Ariane 4) alebo 560 km (v prípade Ariane 5) nad Zemou, ale prípadne až 36 000 km. Po zapálení vlastných vstavaných pomocných rakiet sa satelit sám dostane na svoju finálnu kruhovú geostacionárnu obežnú dráhu (orbit) vo výške 36 000 km.
Raketa Proton vybavená výkonným a opätovne zapaľovacím štvrtým dielom Block DM vynesie satelit vyššie (min. niekoľko tisíc kilometrov od Zeme, v závislosti od hmotnosti vypúšťaného satelitu). To však znižuje rýchlosť (energiu) potrebnú na dosiahnutie geostacionárnej obežnej dráhy, čo znamená, že satelity vypúšťané pomocou rakety Proton si obvykle ponechávajú väčšie rezervy paliva.